Odkrývanie bielych miest našej histórie


Odkrývanie bielych miest našej histórie

Od jesene 1914 až do jari 1915 bolo územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina na severovýchode Slovenska miestom krvavých bojov. Medzi ruskou armádou na jednej strane a rakúsko-uhorskou a nemeckou armádou na strane druhej. Z územia dnešného Slovenska bolo v rokoch 1914-1918 zmobilizovaných viac ako 400 tisíc vojakov. Z nich vyše 60 000 padlo na bojiskách prvej svetovej vojny. Práve mapovaniu týchto, dosť zabúdaných súčastí našej histórie sa už od svojho vzniku v apríli 2004 venuje Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné.

Koncom marca sa v priestoroch krajského múzea v Prešove zišli zástupcovia Visegradskej pracovnej skupiny pre vojnové cintoríny. Slovensko zastupoval spomínaný Klub vojenskej histórie Beskydy, Českú republiku hnutie Signum Belli 1914, Maďarsko združenie Krajczáros Alapitvány, Poľsko Crux Galiciae. Prítomní boli aj zástupcovia organizácie Čierny kríž z Rakúska, riaditeľ Medzinárodného visegradského fondu Petr Vágner, ako aj vedúci projektu Legie 100 z českého ministerstva obrany Pavel Filipek.

Riaditeľ krajského múzea v Prešove Adrián Latta, ktorý bol ešte nedávno vedúcim múzejného oddelenia Vojenského historického múzea vo Svidníku v rámci medzinárodného stretnutia slávnostne otvoril zrekonštruovanú expozíciu strelných a chladných zbraní. Pri tejto príležitosti poďakoval za spoluprácu Vojenskému historickému ústavu Bratislava.

Petr Vágner vyzdvihol, že pracovná skupina, ktorá vznikla v roku 2010 a sú v nej zastúpené mimovládne organizácie všetkých štyroch krajín, pomáha svojou činnosťou mapovať spoločnú históriu. Ocenil iniciatívu KVH Beskydy, ktorý mapuje a následne obnovuje vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny. Martin Drobňák z KVH Beskydy pripomína, že základom úspechu bolo prebudenie záujmu verejnosti a miestnych samospráv o túto doposiaľ len minimálne skúmanú problematiku.

„Som rád, že postupne sa nám podarilo zrekonštruovať aj najväčší vojnový cintorín z obdobia prvej svetovej vojny na Slovensku v obci Veľkrop. Miesto posledného odpočinku na tomto cintoríne našlo až 8 662 padlých vojakov. Rovnako aj cintorín neďaleko obce Stebnik, blízko Zborova. Cintorín ma pôdorys obdĺžnika, kde je 103 hrobov usporiadaných tak, aby vytvárali profil kríža. Väčšina vojakov pochovaných na vojnovom cintoríne sú neznámi rakúsko-uhorskí a ruskí vojaci,“ spomína Martin Drobňák.

Účastníci pracovného stretnutia navštívili nielen cintorín v Stebniku, ale aj v Chmeľovej a Hostoviciach a potom už smerovali cez hranice do Poľska. Práve na poľskej strane Beskýd mali možnosť oboznámiť sa s malou časťou diela nášho rodáka Dušana Jurkoviča, ktorý okrem iného vytvoril monumentálnu Mohylu generálovi M. R. Štefánikovi na Bradle.

Dušan Jurkovič počas rokov 1916 - 1918 pracoval v Oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri veliteľstve v Krakove. Vytvoril vyše 30 návrhov na pomníky a cintoríny v oblasti západnej Haliče. Pri ich projektovaní zohľadňoval podmienky, charakter kraja, jeho stavebné tradície ale aj súdobé tendencie v navrhovaní pietnych stavieb. Jeho stavby - pomníky, cintoríny, kríže - z kameňa a dreva veľmi prirodzene zapadajú do okolitej prírody. To dokazoval aj cintorín v Malastowe.

Celú exkurziu zavŕšila návšteva vojnového cintorína č. 91 na Cintorínskej hore neďaleko Gorlice. Práve v tomto kraji sa v čase prvej svetovej vojny odohrala jedna z prelomových operácií, ktorá zastavila postup ruskej armády a prinútila ju na ústup. V okolí mesta zahynulo vyše 20 tisíc vojakov troch armád. Pochádzali z Rakúska, Poľska, Nemecka, Ruska, Maďarska, Čiech, Slovenska, Ukrajiny Srbska i Bosny a Hercegoviny...

Martin Drobňák pripomína, že v Haliči sa otázka pochovávania vojakov riešila systematicky a zodpovedne. V duchu danej doby boli vojenské cintoríny umiestňované na dominantných miestach. Do konca roku 1918 bol v západnej Haliči postavený mohutný komplex asi 400 vojnových cintorínov, na ktorých je v 22 590 hroboch pochovaných asi 70 000 vojakov. Iná situácia vládla na našej strane Karpát, ktorá na rozdiel od Haliče administratívne spadala pod Uhorsko. Aj tu pracovali pohrebné komandá, ale zďaleka nie tak precízne a systematicky ako v Haliči. Väčšina vojenských cintorínov, ktoré tu vznikli, bola zriadená provizórnym spôsobom. Jednotlivé, spoločné či masové hroby boli označené primitívnymi drevenými krížmi, zväčša z brezového dreva. Cintoríny boli jednoducho ohradené ostnatým drôtom alebo drevenou ohradou.

Masová výstavba cintorínov a pamätníkov na rozdiel od Haliče u nás nebola realizovaná. A po roku 1948 sa k tomu pridal aj nezáujem štátnej moci o ich udržiavanie. Vzniklo doslova biele miesto v našej histórii. Mnoho cintorínov navždy zmizlo. Aspoň časť z nej, prostredníctvom záchrany časti vojnových cintorínov na severovýchode Slovenska, sa darí zachrániť nadšencom z Klubu vojenskej histórie Beskydy. V spolupráci s Vojenským historickým ústavom a za podpory ministerstva obrany vznikli v uplynulom období aj zaujímavé zborníky, týkajúce sa spomínaného obdobia.


Odkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórieOdkrývanie bielych miest našej histórie

Autor: MO SR - Jozef Žiak , Foto: autor - Dátum: 03.04.2012
Čítanosť: 18267
Verzia pre tlač

Skočiť na menu